Touché: The Adventures of the Fifth Musketeer

Recenzia hry

Touché: The Adventures of the Fifth Musketeer je pútavá adventúra typu point-and-click z roku 1995, ktorá zavedie hráčov späť do Francúzska 17. storočia. V tejto hre sa ocitnete v koži Geoffroya Le Bruna, ktorý sa túži stať piatym mušketierom a vydá sa na sériu strhujúcich dobrodružstiev. Hráči sprevádzajú Geoffroya po Francúzsku, riešia zložité hádanky, stretávajú sa s farebnými postavami a zapájajú sa do súbojov s mečmi. Hra je známa svojím vtipným humorom, rozsiahlymi dialógmi a kreatívnymi hádankami, ktoré vás vtiahnu do éry plnej romantiky, intríg a hrdinských činov. Touché: The Adventures of the Fifth Musketeer sa od ostatných hier vo svojom žánri odlišuje vtipným rozprávaním a živým historickým pozadím, vďaka čomu vytvára jedinečný a nezabudnuteľný herný zážitok. Hra nielen zabáva, ale aj vzdeláva a ponúka okno do historického obdobia, ktoré umožňuje hráčom zabaviť sa pri spoznávaní francúzskej histórie a kultúry.

Prvá vec, ktorú si všimnete, je podobnosť s Monkey Island takmer vo všetkých smeroch. Hlavná postava vyzerá ako Guybrush Threepwood z druhého dielu, celý začiatok v noci ladením pripomína prvý diel, nechýbajú súboje s mečmi a samozrejme humor. Nemôžem povedať, že by som sa nebavil, pretože všetok humor pramení najmä z dialógov hlavného hrdinu Gofreyho (alebo niečoho podobného) a jeho sluhu Henriho. Gofrey je pomerne štandardná hrdinská postava, zatiaľ čo jeho sluha je lenivý, pažravý, páchnuci, tupý a zbabelý šmejd, ktorý rád zhodí všetko, čo sa dá, najmä svojho pána.

Príbeh je taký štandard z netradičného prostredia Dumasových Troch mušketierov. Do služby nastúpi mladý mušketier, ktorý umierajúcemu sľúbi, že nájde jeho vôľu a pri pátraní po vrahoch sa zapletie do sprisahania s cieľom ovládnuť Francúzsko kardinálom. Príbeh je vyrozprávaný s ľahkosťou, no bez jediného výraznejšieho zvratu či napätia. Hrdinovia sú večne bez peňazí, hladní a všetci ich ojebú. Tvorcovia sa držia reality, až do konca neodolajú a prihodia trochu modernosti a mágie. Čo ma dostalo, bol koniec, kde hrdina úspešne zastaví kardinála, po ktorom sa dozvie, že obsahom poslednej vôle je Henriho odkaz. A jeho dievča ako správna zlatokopka ide za lepším. Tu predviedli tvorcovia naozaj šibalský zmysel pre humor.

Hrateľnosť je viac-menej v poriadku, všetko ovládate jedným kurzorom, len vyberáte jednotlivé akcie pravým tlačidlom. Kombinácie sú niekedy na zabitie, nechýba ani pixelhunting (kto si preboha mohol všimnúť tú kriedu?). Inventár sa posúva, takže skúšať všetko na všetkom, keď neviete ako ďalej, je dosť náročné. Ale nie je to nič zásadné. Dá sa povedať, že je to hrateľné aj bez návodu, pozrel som si to len párkrát.